Historia


História Aeroklubu Kamenica nad Cirochou v skratke


     Letisko Kamenica nad Cirochou bolo postavené v období 1. ČSR, výstavba sa začala v roku 1932 a ukončená bola v r. 1941, počas trvania Slovenského štátu. Hangár rovnaký ako je na prešovskom letisku, stavala firma Arnošt NARZE. V roku 1944 bol podmínovaný ustupujúcimi nemeckými vojskami a vyhodený do vzduchu. Zostali po ňom len ruiny. Žiaľ, z tohto obdobia sa nezachovala žiadna písomná zmienka či fotodokumentácia. Aeroklub v Kamenici nad Cirochou bol založený na podnet a z iniciatívy Zväzu pre spoluprácu s armádou /Zväzarmu/ v roku 1956. Zakladateľom a prvým náčelníkom Aeroklubu bol Anton BAČA s manželkou, ktorý prišiel na kamenické letisko v 1956 roku a zahájil prvú letovú prevádzku. Začiatok leteckej činnosti Aeroklubu Zväzarmu na letisku v Kamenici n/Cirochou bol otvorený veľkým leteckým dňom, na ktorom mali účasť staršie aerokluby - prešovský a sabinovský so svojou technikou a lietadlami. Už v roku 1952 dobrou propagáciou medzi mládežou bol vytvorený parašutistický krúžok pri OU Vihorlat Snina pod vedením p. GDOVINA. Niekoľko nadšencov presadzovalo do popredia málo známy a zatiaľ ani nepopulárny športový parašutizmus. Skúsení inštruktori sa podujali na náročnú úlohu - výcvik brancov pre potreby ČSĽA. Celkove sa im to darilo, vďaka čomu sa rýchlo rozširovala členská základňa paraodboru. Letecká činnosť v Kamenici bola zahájená dvoma lietadlami - vetroňom VT-109 a jedným motorovým lietadlom. Uvedená technika bola hangárovaná vo svojpomocne postavenom drevenom prístrešku na mieste vojnou zničeného vojenského hangáru. Prvým náčelníkom bol Anton BAČA, ktorý svojou prácou v sťažených podmienkach vychovával leteckú mládež k všeobecnej spokojnosti. V priebehu dvoch rokov vychoval takmer dvadsať nových pilotov. V tejto práci mu pomáhali inštruktori a piloti vycvičení na iných letiskách ako p. KONRÁDY, ELEK a rad ďalších. Okrem leteckej činnosti členovia odpracovali tisícky hodín pri odpratávaní trosiek starého vojenského hangáru, oprave letištnej plochy a výstavbe nového hangáru s príslušenstvom.

     Aeroklub v spolupráci s inými zložkami usporiadal rôzne akcie či súťaže. Za zmienku stoja napr.: Majstrovstvá Slovenska žien v bezmotorovom lietaní v 1971 roku, Majstrovstvá Slovenska v zoskoku padákom - klasické disciplíny s medzinárodnou účasťou v 1978 roku, Majstrovstvá Slovenska a Čiech v leteckej akrobacii v1986 roku. Počas existencie aeroklubu pri jeho kormidle sa vystriedali mnohí obetaví dobrovoľní pracovníci v rôznych funkciách. Vo funkcii náčelníka letiska sa vystriedali nižšie menovaní: Anton BAČA, Štefan VEĽKÝ, Jozef ORAVEC, Alfonz VAĽO, Emil HANČÁK, Michal HAVRIĽAK, Ladislav KOVARY, Milan KOZLOVSKÝ a Arnošt FOFF, ktorý vedie aeroklub aj v súčasnosti. Veteráni ako sú p. Michal GODŽÁK, Ladislav MORAVEC, Ján POLAŠKO, Milan GAŠPAR, Ján PAVLÍK, Ladislav BALINT či Michal HAVRIĽAK st. sú stálymi návštevníkmi Aeroklubu. Súčasní členovia Aeroklubu p. Peter DANKO, Michal HRICINDA, Emil HANČÁK, Štefan BUBENKO, Jozef AĽUŠIK, Arnošt FOFF s dcérou Patríciou a synom Erikom, Michal HAVRIĽAK, Radoslav DLUGOŠ, Gabriel KAŇUCH, Tibor SEGUL, Ivan DRBJAK a Miro MIŠANKO aj v tomto období zabezpečujú bezpečný chod leteckej prevádzky. Aeroklub v súčasnosti prevádzkuje jedno motorové lietadlo typu ZLÍN 226, jeden ZLÍN 142, dve CESSNY 172, jednu AN-2 a päť vetroňov typu Blaník L-13 a L-23. Prednedávnom Aeroklub rozšíril svoj letecký park o nové dvojmotorové malé dopravné lietadlo typu MORAVA L-200 D, tzv. aerotaxi, ktoré už od 60-tych rokoch brázdilo vzdušný priestor nad Českom a Slovenskom. Na svoju dobu svojim tvarom a vybavením však predčilo obdobie svojho zrodu. Leteckí fajnšmekri ho preto nazývajú aj "orchideou medzi lietadlami". Údržbu a prípravu leteckej techniky si Aeroklub zabezpečuje v tomto období sám na vlastné náklady, čo je nemalá čiastka.

     V období po novembri 1989 zaniká Zväzarm. Vo februári 1990 roku bolo vydané rozhodnutie o vzniku Slovenského národného aeroklubu generála Milana Rastislava Štefánika so sídlom v Bratislave na letisku Vajnory. V máji tohto istého roku, bol na letisku v Nitre zvolený za prezidenta SNA p. Pavol VESLÁR. Po ňom viedol SNA p. Ing. Jozef ČESNEK a v súčasnosti prezidentom SNA je p. PaedDr. Ján MIKUŠ, ktorý nemalou mierou prispieva k rozvoju nášho aeroklubu.


Plachtárske lietanie v Aeroklube Kamenica nad Cirochou, tak ako ho vidím ja
a ako som o ňom počul z rozprávania mojich predchodcov


     Každý mladý chlapec túžiaci po dobrodružstvách, čítal báje o Daidalovi a Icarovi, tajne konštruoval lietajúce zariadenia, no hlavne sníval o lietaní a vznášaní sa po oblohe. Takýmto snívajúcim chlapcom som bol aj ja, no môj sen sa mi splnil a stal som sa pilotom bezmotorových a motorových lietadiel. Dobrodružstvá, zážitky a pocity pri lietaní, ktoré prežívam na letisku v Kamenici nad Cirochou, nechávajú vo mne spomienky s ktorými by som sa rád s Vami podelil. Každé letisko, na ktorom štartujú a pristávajú lietadlá, má svoju históriu, tak aj letisko v Kamenici je poznamenané históriou z čias II. Svetovej vojny, no hlavne z čias Zväzarmu, ktorý má veľký podiel na rozvoji malého športového lietania v Humenskom regióne. Domnievam sa, že v každom Aeroklube, tak aj v Aeroklube Kamenica nad Cirochou, je najsilnejšou odbornosťou bezmotorový odbor. Od jeho schopnosti a činnosti sa odvíja celoročné lietanie v klube. Členovia, čiže piloti v našom Aeroklube majú bohaté skúsenosti s výchovou mládeže za pilotov vetroňov, a taktiež majú veľké skúsenosti pri lietaní v termike, či na preslávenom Kamenickom svahu. Po osobnej návšteve veteránov, ktorí lietali na letisku v Kamenici nad Cirochou a s ktorými som sa osobne stretol a porozprával o začiatkoch lietania v Kamenici nad Cirochou, vznikla táto myšlienka, spracovať históriu bezmotorového lietania na letisku Kamenica nad Cirochou.

     Ak načriem hlbšie do histórie Aeroklubu, tak v 50-tych rokoch, presnejšie v roku 1955, prvým náčelníkom a plachtárskym inštruktorom v Kamenici nad Cirochou, bol pán Anton BAČA. Z jeho rozprávania zaznamenávam následovné:

     Spomínam si, že v roku 1955 ma oslovil môj brat František BAČA, bývalý vojenský pilot, v tej dobe náčelník Krajského Aeroklubu, so sídlom v Prešove na letisku, či nemám záujem založiť Aeroklub, a to v Kamenici nad Cirochou. Po veľmi krátkom váhaní som mu povedal, že nikdy som v týchto končinách nebol, a že by bolo vhodné ísť sa pozrieť na samotné letisko. Naštartovali sme C-106 a odleteli smerom na Kamenicu. Po prílete nad letisko som neveril vlastným očiam, že plocha nachádzajúca sa pod nami je to spomínané letisko. Celá táto plocha bola obsadená pasúcimi sa kravami a koňmi miestnych hospodárov. Po niekoľkých nízkych preletoch, sme zahnali pasúci sa dobytok z VPD a z kurzu 070 sme nasadili na pristátie. Po bezpečnom pristátí pomedzi živé prekážky, sme odrolovali našu C-106 k ruinám hangáru, ktorý hneď na prvý pohľad svojou majestátnosťou vyzýval moje vnútorné pocity, že naša návšteva je opodstatnená, a že je najvyšší čas oživenia leteckej prevádzky, ktorá na tomto letisku od konca II. svetovej vojny nebola. Po obhliadke letiska a zoznámenia sa so skutkovým stavom mi bolo jasné, že ponúknutú možnosť založenia Aeroklubu prijímam. Priznávam sa, dobre si na túto chvíľu pamätám, ako som sa tešil na lietanie v tak prekrásnej krajine, s možnosťou lietať na letisku obklopenom na južnej a severnej strane svahmi. Po premyslení postupu založenia Aeroklubu v Kamenici, pripravoval som sa na odchod z Krajského Aeroklubu v Prešove, kde som pracoval ako plachtársky inšpektor. Do Kamenice som dochádzal dvakrát týždenne. Mojím hlavným poslaním bolo v Humenskom, Sninskom, Medzilaboreckom a Michalovskom regióne robiť nábor a takto získavať nových záujemcov pre bezmotorové a motorové lietanie. Na tieto odvážne cesty, po potulkách týchto regiónov som mal starú Jawu 250 PERAK, ktorá mi slúžila ako služobné vozidlo. Najväčší úspech som mal v Snine, kde sa mi podarilo presvedčiť zopár nadšencov, ktorí skutočne začali chodiť do novo vznikajúceho Aeroklubu Kamenica nad Cirochou. Za pomoci pracovníkov Miestneho národného výboru, ktorí nám zohnali dobrovoľníkov na práce pri odstraňovaní torza starého vojenského hangáru z čias II. svetovej vojny, sme vyviezli suť za rieku Cirochu. Úprava letištnej plochy bola nevyhnutná a odpracovali sme nespočetné množstvo brigádnických hodín. Zároveň v tom čase sme zahájili výstavbu drevenej šopy, ktorá slúžila ako sklad, čiže hangár lietadiel. Počas letných mesiacov sme trénovali rozobratie a spätné uloženie vetroňov do hangáru. V tom čase sme už mali v hangári dva vetrone. Bol to PIONIER VT-109 OK-4091 a ŠOHAJ VT-425 OK-5347. V septembri roku 1956 som doletel z Prešova C 106 OK-DJO, ako vlečné lietadlo, ktoré sme taktiež hangárovali v našom novopostavenom hangári. Takže hangár lietadiel bol pripravený a v ňom nedočkavá letecká technika. Sklad leteckého materiálu bol v starej schátralej budove, slúžiacej pilotom počas II. svetovej vojny, v ktorej taktiež sídlila meteorologická služba. V narýchlo upravenej kancelárii, v ktorej som mal písací stôl, drevenú skriňu a poľný telefón, sme vypisovali dokumentáciu potrebnú k lietaniu. No a mohlo sa začať. Moja manželka Libuša sa presťahovala do Kamenice a v tej istej budove, kde sme mali kanceláriu sme si zriadili bývanie. Takže letisko sa nestalo len mojím zamestnaním, ale aj na určité obdobie domovom a zelenou lúkou našich dvoch synov Petra a Tona, ktorí boli účastníkmi každého letového dňa a ich pestúnmi bol každý, kto práve neplnil letové úlohy. Záujemcovia o letecký výcvik absolvovali v zimných mesiacoch náročnú teoretickú prípravu z teórie lietania, aerodynamiky, konštrukcie lietadiel, meteorológie, navigácie, prístrojov a predpisov o lietaní. Môžem Vám povedať, že aj tí najviac zapálení pre lietanie, sa k praktickej časti výcviku nedostali, z dôvodu neúspechu pri teoretickej skúške. 30.9.1956 som vykonal zalietavací let na technike, ktorú sme pripravovali v našom novom hangári. Rozdelil som funkcie pre obsluhu pozemnej a zabezpečovacej techniky, vyhlásil som letový rozkaz na daný deň a s nedočkavosťou všetkých, sme sa vybrali na štart dráhy 250. Bol to historicky prvý navijákový vzlet na bezmotorovom lietadle typu VT-109 PIONIER OK-4091 na letisku v Kamenici nad Cirochou. Všetko bolo v absolútnom poriadku. Do konca roku 1956 sme vyskúšali dva, až tri takéto prevádzky. Počas zimných mesiacov sme pripravovali leteckú a pozemnú techniku na zdarný rozbeh letovej sezóny nasledujúceho roka. Starý ZETOR 25A, čiže PUFINA strpčovala život svojou poruchovosťou, no neviem si predstaviť to nespočetné množstvo kilometrov, čo nabehala pri ťahaní lán počas navijákovej prevádzky. Sanitné vozidlo staručká PRAGOVKA, bola k dispozícii ako výjazdové vozidlo a RN-ačka slúžila ako transportné vozidlo. Moja manželka Libuša sa zúčastňovala technických prác na pozemnej technike a najviac sa jej zapáčil vlečný naviják HERCULES II a III, na ktorom sa po zaškolení stala aj úspešnou navijakárkou. Dňa 12. januára 1957 sa zahájila výcviková bezmotorová prevádzka. V ten letový deň bol taký mráz, že vodu do traktora a navijáka sme museli nechať prevrieť na peci , aby nám vôbec naštartovala pozemná technika. Počas letových prestávok v daný deň sme ju niekoľkokrát vypustili, aby nezmrzla v chladičoch tak báječných strojov. Boli to ťažké roky, no krásne. Spomínam si, že prvé poškodenie vetroňa VT-109 OK-4078 v Kamenici bolo v roku 1957, kedy pilot Gustáv GAVAJ nedodržal podmienky pre okruhové lietanie a z dôvodu vzdialenia sa od letiska pristál za letiskom, zachytil oplotenie a došlo k poškodeniu vetroňa. Ďalej v septembri roku 1958 pilot Eduard OCHOTNICKÝ na vetroni VT-109 OK-3268 nezvládol techniku pilotáže pri pretrhnutí lana, pri lete za navijákom a zlým rozpočtom na pristátie, značne poškodil vetroň. 10.8.1958 sa na letisku v Kamenici začali schádzať ľudia zo širokého okolia. Prilákal ich prvý letecký deň, na ktorom mali možnosť vidieť širokú škálu bezmotorových a motorových lietadiel. Samozrejme, že sme pre nich pripravili kultúrny program, tí odvážnejší mali možnosť vyskúšať si vyhliadkové lety, a práve takto sme sa dostali do povedomia širokej verejnosti, spropagovali sme letecký šport v tomto regióne, ktorý tu bol ešte v plienkach. Takto sme pripravovali ďalšie letecké dni a v budúcnosti sa stali každoročnou tradíciou. No musím pripomenúť, že nielen leteckými dňami a lietaním žil kolektív Aeroklubu. Volejbal, stolný tenis, lovenie rýb v rieke Cirocha, večerné posedenia pri táborákoch a spev, stmeľoval nás všetkých, a práve tieto zážitky v nás vyvolávali túžbu za každým novým dňom, stráveným na letisku. Voľných chvíľ nebolo veľa a každú z nich bolo treba dokonale využiť. Ako náčelník letiska, letecký mechanik, údržbár, či vychovávateľ, všetko v jednej osobe, som bol plateným zamestnancom Zväzarmu letiska Kamenica a mojou hlavnou úlohou bolo zvládnuť plynulý a bezpečný chod letovej prevádzky. Do pomocných funkcií letových prevádzok, som ustanovil ďalších dvoch platených zamestnancov, ktorí na letisku pracovali ako noční strážnici. Andrej SOJČÁK z Kamenice nad Cirochou, ako prvý nočný strážnik letiska sa zaujímal o lietanie a jeho záujem bol taký veľký, že sa stal súčasťou leteckého kolektívu a vypomáhal nám vo funkcii navijakára, či traktoristu. Lietaniu sme obetovali všetok svoj voľný čas, nepoznali sme nedele, sviatky a dovolenky. V letných horúčavách sme z výšin sledovali plavcov, kúpajúcich sa v rieke Laborec, či Cirocha, no pamätám sa, že sme občas počas obednajšej prestávky plávali medzi nimi a lietaniu sme dali oddych. Na letisku vznikali nové a pekné priateľstvá, rodičov sme prehovárali, aby sa nebáli púšťať na letisko svoje ratolesti, žiakov sme učili disciplíne a poriadku, no boli aj prípady, že hneď po nástupe do Aeroklubu záujemca naše rady opustil. A práve tento jav nás sprevádzal mnoho rokov, a tak sa členská základňa dopĺňala stále o nových a nových členov. Viete, musím povedať, ako sa hovorí medzi pilotmi, že popod moje ruky prešlo veľa pilotov. Vyškolil som reprezentantov ako v plachtení, tak v motorovom lietaní, zažil som veľa úsmevných, i ťažkých chvíľ, no s odstupom času si uvedomujem tie krásne chvíle, z čias zakladania Aeroklubu Kamenica nad Cirochou. Stále obdivujem neuveriteľnú silu jedinca pri zdolávaní prekážok, pred možnosťou vznášania sa nad našou krásnou krajinou, ktorou je Slovensko.

     Takže z tejto obšírnej výpovede, či spomienky náčelníka letiska na počiatky lietania je zrejmé, že prvý vzlet vetroňa typu PIONIER VT-109 OK-4091 v 1956 roku vyskúšal náčelník Anton BAČA, ktorý práve týmto letom spustil lavínu bezmotorového lietania a výchovy pilotov tohto športu na letisku v Kamenici nad Cirochou. Začalo sa s praktickým výcvikom nových žiakov. Po niekoľkých mesiacoch prišiel lietať do Kamenice ako branec na C-106 Alex HUSÁR, no hlavne bol plachtársky inštruktor, ktorý tiež vyškolil pilotov bezmotorových lietadiel. V tom období prišiel z letiska Očová do nášho Aeroklubu lietať plachtársky inštruktor Jozef ORAVEC, ktorý sa tu usadil a pomáhal v školení nových pilotov. Medzi našich prvých žiakov patril Ivan GREC, Dezider KOVAĽ, František KOVAĽ, Ján BACHURA, Ladislav TOROK, Vojtech KOŠČÁK, Alfonz VAĽO, František OKRAK, Jozef VAVRA, Milan VARKONDA, Ján HRUBY, Gustáv GOVAJ, KRAJŇÁK, Pavol PREBEHAJLA, Jozef FEČKO, Ján PČOLA, Štefan LEDINSKÝ, Ján BIALOBOK, Michal DAŇO, František MAŠLEJ, Pavol ŽANONY, Ján KUČA, Eduard OCHOTNICKÝ, Štefan VIRČÍK, Oľga POŠIKOVÁ, Michal ŠČAVNICKÝ, Ján POLAŠKO, Štefan VELKÝ, Jozef ČELOVSKÝ, Juraj TOKÁR, Anton ČINTALAN, Jozef ČAJKA, Jozef DUPLÁK, Michal HUNDER, Anton HORSKÝ, Michal KOMAN, Juraj BILY, Emil GAVULA, Jeroným KUČERA, Štefan VARGA, Ján MYDLA, Michal MATANIN a mnoho ďalších bezmotorových žiakov a pilotov 50-tych rokov. V rozbiehaní bezmotorového lietania v Kamenici nad Cirochou, nemalou mierou prispel plachtársky inštruktor Ivan KONRÁDY, ktorý prišiel do Kamenice v 1958 roku z Prešovského Aeroklubu. Pani Libuša BAČOVÁ lietala na letisku ako prvá plachtárka, čiže ako prvá žena v Kamenici nad Cirochou. Priekopníkom termického, svahového lietania, či v preletoch, bol pilot plachtár, neskôr plachtársky inštruktor Jozef DUPLÁK. O jeho plachtárskom umení, či schopnostiach ovládať vetroň si rozprávame ešte aj dnes. Medzi prvých žiakov, ktorý začali lietať na letisku v Kamenici je aj Vojtech KOŠČÁK a z jeho vyprávania vyberám v krátkosti následovnú príhodu:

     Táto príhoda sa odohrala v 1957 roku, kedy sme s náčelníkom letiska lietali zdokonaľovacie lety a on nás potom preskúšaval a púšťal na sólové lety. Pristávacie „T“ bolo pri veľkej železničnej stanici a naviják na severovýchodnom konci letiska pri moste cez rieku Cirocha. Tieto vzlety za navijákom uhlopriečne letiskom sme vykonávali pomerne často, lebo pri týchto vzletoch sme mávali dostatočne veľkú výšku a tú sme využívali pri letoch na svahovom lietaní. Chýlilo sa k večeru a mal som mať posledný let v ten letový deň. Po odštartovaní za navijákom s vetroňom PIONIER VT 109 OK-4091 a po točení pravej zatáčky som preletel ponad obec Kamenica a pokračoval som letom do polohy po vetre dráhy 070. Letom ponad svah som zacítil, že nás trochu nadhodilo, čo znamená, že máme stúpanie. Náčelník sa rozhodol, že poletíme až nad Hažín. Samozrejme že som si sledoval výšku a vzdialenosť od letiska. Keďže sme nestrácali výšku a mali sme dostatok času, lebo tento let bol posledný tohto dňa náčelník rozhodol, že sa trochu povozíme na svahu medzi Hažínom a Kamenicou. O dolet k letisku som veľké obavy nemal, lebo pristávacie „T“ bolo hneď na začiatku letiska. Zopárkrát sme sa otočili a keď už bol pomerne veľký súmrak náčelník rozhodol, že pristávame. Zaradil som sa do okruhu a nasadil na pristátie na dráhu 070. V tom som zaletel do veľmi veľkého klesania a vyhodnotil som situáciu ako dosť vážnu, lebo telegrafické vedenie ktoré som mal pred sebou sa neuveriteľne rýchlo blížilo. Moje rozhodnutie bolo, že ho podletím no v tom som zbadal osobný vlak, ktorý práve vyštartoval zo železničnej stanice smerom na Humenné. Ostávala mi jediná možnosť, vetroň som poriadne roztlačil, aby som získal dostatočnú rýchlosť a v bezpečnej vzdialenosti pred drôtmi, som rázne pritiahol knipel a vetroň sa vymrštil smerom nahor. Keď som drôty preletel, tak potlačením riadiacej páky som vetroň bezpečne uriadil a pristál som s ním na pastvisku pred letiskom. Inštruktor a zároveň náčelník letiska tento môj husársky kúsok nekomentoval. Vystúpil z lietadla a so zlostným výrazom na tvári sa pobral domov. Ja som požiadal svojich kolegov, ktorí hangárovali ostatnú techniku, aby mi pomohli pretlačiť na letisko vetroň a so spoločnými silami sme ho zahangárovali. Vedel som, že takáto chyba ovplyvní rozhodnutie inštruktora na môj samostatný let. Ráno, na nástupe pred letovým dňom, ma náčelník pred všetkými pilotmi pokarhal za zlé rozhodnutie na pristátie, no zároveň ma pochválil za bezpečné zvládnutie letu a pustil ma na samostatný let po okruhu na vetroni typu PIONIER. Moja radosť bola neopísateľná, a preto si na tento posledný let tohto dňa pamätám dodnes. Takýchto chvíľ sme zažili na letisku veľa. Ak bude na rozprávanie a spomínanie dostatok priestoru, rád vám o nich porozprávam a podelím sa o tieto zážitky, aj s Vami.

     Nástupom 60-tych rokov sa bezmotorové lietanie rozvíjalo dynamickým tempom. Ak som načrel úplne do archívu bezmotorového lietania, tak v týchto rokoch lietali na letisku v Kamenici nad Cirochou títo žiaci a piloti bezmotorového lietania: Ľudovít MARGITAI, Ján POLÓNY, Dezider JABLONSKÝ, Michal GODŽÁK, Andrej GROMAN, Ján ĽUBIŠČÁK, Klaudius KRAKOVSKÝ, Rudolf LEBEDA, Pavol ZUBKO, Ján DŽURBALA, Dušan VAĽO, Jozef RUDAVSKÝ, Milan GAŠPAR, Eugen VOJVODINSKÝ, Ján JANTO, Michal BELEJKANÍČ, Pavol TULEJA, Milan KOVALIK, Jozef SOPIRJAK. Plachtárski žiaci, neskôr rozlietaní piloti a inštruktori Michal GODŹÁK, Štefan VEĽKÝ, Emil GAVULA a Ján POLAŠKO vyškolili v tomto období nespočetné množstvo bezmotorových pilotov. Áno, boli to priekopníci plachtenia týchto rokov v Kamenici, z ktorých sa potom stávali učitelia lietania v Aeroklube. Vyškolili veľa plachtárov, ktorí pokračovali v stopách svojich učiteľov. Alfonz VAĽO od 1964 roku náčelník tohto letiska, každé sobotňajšie ráno s handrou v ruke, leštil našu novú plachtársku vlečnú mašinu C-205 OK-KMI. V tomto období mal Aeroklub k dispozícii dvoch Pionierov VT-109 OK-3202, VT-109 OK-3216 a dvoch Šohajov VT-125 OK-0604, VT-125 OK-2712 a z Prešovského Aeroklubu zapožičaného Blaníka L-13 OK-9844. Neskôr obohatil lietadlový park aj ORLÍK VT-116 OK-6448. Postupom času prišiel do klubu prvý nový Blaník L-13 OK-1839, a práve na toto obdobie všetci plachtárski veteráni spomínajú. A vôbec, veď v týchto rokoch nebola núdza o vetrone. Lietalo sa od vidím do nevidím. V tomto období lietal v Kamenici na letisku aj Ján MIKUŠ, terajší prezident Slovenského Národného Aeroklubu, ktorý tu v Kamenici vyškolil veľa plachtárov z Košického Aeroklubu. Ďalší veterán z tohto obdobia Boris VOROŇAK mi porozprával následovné:

     „Keď som v roku 1968 skončil štúdium na VŠE v Bratislave, jedným z dôvodov, prečo som zakotvil v humenskom Chemlone, bola práve blízkosť letiska. Absolvoval som tu ešte koncom 50-tych rokov parašutistický výcvik zakončený troma zoskokmi. Obloha ma stále lákala, a tak som sa po príchode do Humenného intenzívne zapojil do života v aeroklube a výcviku bezmotorového lietania. Pretože som bol ekonóm, dostal som na starosť ekonomiku. Náčelníkom bol v tej dobe A. Vaľo. Bol to chlap na správnom mieste. Dokázal stmeliť kolektív, udržať disciplínu, aj zabezpečiť peniaze. Aj keď v tom čase bol aeroklub pod Zväzarmom a v rámci výcviku brancov armáda prispievala na jeho činnosť, predsa to nestačilo a prostriedky na činnosť sme zabezpečovali rôznymi spôsobmi, mali sme napríklad nákladné auto, ktoré poskytovalo služby. Na Deň stavbárov sme pre Chemkostav zabezpečovali na letisku posedenie a pohostenie, čo tiež prinieslo nejaké finančné prostriedky. Partia, ktorá v 70-tych rokoch bola na letisku, dokázala pre lietanie dať celé svoje srdce. Sobota a nedeľa bol tu pracovný deň. Prežili sme spolu krásne chvíle. Keď som sa v roku 1970 ženil, pripravili mi nečakané prekvapenie: „keď sme s manželkou vyšli zo sobášnej siene, čakal nás na námestí v Humennom vetroň ťahaný traktorom. Vpredu išla cigánska kapela, za Blaníkom svadobný sprievod.“ Bola to vtedy pre Humenné veľká senzácia. Prišli však deti, pracovné povinnosti a moje návštevy na letisku začali rednúť. Avšak kedykoľvek počujem nad domom zvuk lietadla, vybehnem von a zamávam mu. Moje srdce totiž lieta s členmi Aeroklubu naďalej.“

     V obdobných stopách sa pokračovalo aj 70-tych rokoch. V 1971 roku boli na letisku v Kamenici Majstrovstvá Slovenska v bezmotorovom lietaní žien a vyhrala ich pani LEDNÁROVÁ. V tých rokoch prevzal funkciu náčelníka letiska Emil HANČÁK, plachtársky inštruktor a inšpektor. Jeho chuť do lietania a existencie Aeroklubu, hovorí sama za seba. Vyškolil veľa plachtárskych pilotov v Kamenickom Aeroklube. Podľa jeho slov prelom týchto desaťročí bol bohatý na plachtárske sústredenia. Na naše letisko pravidelne každoročne prichádzali plachtári z Košického Aeroklubu. Anton HUDÁK a Jozef ALUŠIK, inštruktori bezmotorového lietania, bola dvojica plachtárov, ktorá svojou prítomnosťou v tomto období prispela k rozvoju Aeroklubu. Po stopách predchodcov pokračoval najmladší inštruktor Michal HRICINDA, ktorý svoju 18-tku oslavoval práve na inštruktorskom kurze v Nitre. V 1977 roku mal haváriu s vetroňom, kedy s Orlíkom VT-16 OK-2435 havaroval pri pristátí, a to z dôvodu leteckej nekázne a nedodržania predpisov a postupov pre lietanie. Vetroň bol úplne zničený a vyradený z prevádzky. Táto havária nebola jediná. Pilot inštruktor Jozef Aľušik pri výcvikovom lete so žiakom a pri lete na finále dráhy 250 zachytil vysoké napätie a vetroň Blaník L-13 OK-1839 dopadol pred letiskom do role. Posádke lietadla sa našťastie nič nestalo, no vetroň bol poškodený v značnom rozsahu. V tom období mal bezmotorový odbor k dispozícii troch BLANÍKOV L-13 OK-1839, OK-8823, OK-1707 a dvoch ORLÍKOV VT-116 OK-6448 a OK-8422. Lietadiel sme nemali až tak veľa a z tohto dôvodu sa výcvikové, svahové, či termické lietanie muselo rozdeľovať tak, aby počas letového dňa sa ušiel štart každému žiakovi a pilotovi. Z ústredia nám pridelili nový transportný vozík PATRAN. Ďalšie vlečné lietadlo Z-226 OK-LNO sme si udržiavali v dobrom technickom stave, pozemná technika bola v primeranom stave a členská základňa sa úmerne zväčšovala, ale aj v niektorých rokoch zmenšovala. V tých rokoch sme vyškolili veľa pilotov, no ako sme ich veľa vyškolili, tak ich aj veľa tento šport zanechalo. V tejto desaťročnici lietali v bezmotorovom odbore piloti, ktorých sa pokúsim vymenovať tak, ako postupne prichádzali do Aeroklubu. Boli to: Jozef AĽUŠÍK, Anton HUDÁK, Ľubomír a Dušan ROSSA, Peter SPIŠIAK, Peter PROKOP, Jana PROKOPOVÁ, Juraj ŠVEC, Gabriela GRAIZELOVÁ, Zlatica HAJSOVÁ, Milan FECENKO, Ján BRIŠKO, Ľubomír FURMAN, Kamil SZABO, Andrej BELEJ, Milan BEHÚN, Mária BABINCOVÁ frajerka a neskôr manželka Emila HANČÁKA, Peter MENDZEL, Pavol VITKOVIČ, Peter BARČ, Stanislav DUTKO, Alojz KOZMON, Alexander SKYSĽAK, Arnošt FOFF, Renáta VITKOVIČOVÁ, Pepo BEDNÁŘ, Dušan VAĽOVČÍK, Stanislav GOLIÁŠ, František SOBEK, Peter DANKO a mnoho ďalších, na ktorých si v rýchlosti neviem spomenúť. Nedá sa nespomenúť Zdeněk PRÚŠA a jeho sestra Dana. Obaja boli plachtári a zúčastňovali sa rôznych plachtárskych súťaží v Československu, kde reprezentovali náš Aeroklub.

     V období 70-tých rokov sa mohutne rozvíjal parašutizmus, ktorý bol stále silnou zložkou v Aeroklube. Parašutizmus mal v predošlom no i v ďalšom období silné korene. Stojí za zmienku spomenúť najsilnejších parašutistických nadšencov v Aeroklube. Jeho odchovanci: Ladislav LEBEDA, Pavol GDOVIN, Ján ŠALATA, Pavol PETRO, Anton ČURMA, Ján DŽURBALA s manželkou, Roman WARYVODA, Michal HRICINDA reprezentovali Aeroklub ČSSR na rôznych súťažiach. Odchovancom nášho Aeroklubu bol Marián SLUK, v súčasnosti tréner Slovenskej reprezentácie parašutistov DUKLA Trenčín.

No a tu nastupuje moje obdobie.

     V Aeroklube som začal lietať v 1975 roku, kde prvý zoznamovací let za navijákom, som mal s pilotom Jánom DŽURBALOM na lietadle Blaník L-13 OK-1839 v trvaní 4 minút. Môžem povedať, že ja som nastúpil do Aeroklubu práve v období, keď jeho základy a silnú letovú stránku držali pevne v rukách plachtári a parašutisti. V 1976 roku Peter MENDZEL, Pavol VITKOVIČ a ja, sme na letisku spávali a s nedočkavosťou rána sme nocami snívali o krásnych kumuloch, ktoré obklopujú dodnes Kamenickú dolinu. Takýmto snom, každé sobotňajšie ráno chodievali medzi nás potápači a neskôr plachtárski piloti Laco BÁLINT a Ján MRÁZ. Taktiež sme sa starali o naviják HERCULES II a na jeho nespočetné opravovanie ukladacieho zariadenia sa spomína dodnes, ba dokonca náhradné palce ukladania, sú na učebni ako exponáty spomienok na toto obdobie, či techniku. V polovici 70-tych rokov, prišiel do Aeroklubu zgenerálkovaný naviják HERCULES III. Potom prišla TATRA 111, na ktorej Aeroklubáci zarábali na plynulý chod letiska. Ja si myslím, že ani to počasie by nebolo také dobré, keby ho na našej meteorologickej stanici nemiešal Juraj KOLOČIK, ako prvý meteorkár, ktorý založil meteor stanicu v Kamenici nad Cirochou. Každú voľnú chvíľu vysvetľoval plachtárom vznik kumulov a severného vetra, čo bola dominanta plachtárskeho svahového lietania na našom letisku. Ranné zápisy počasia do knihy rozkazov lietania meteorkári Jozef BAČIŠIN a Šani ŠIMKO odbíjali vetou „nečítal si noviny? veď tam píšu, aké bude počasie, tak čo sa vypytuješ“ a bolo vybavené.

     Keď prišlo obdobie 80-tych rokov, tak náčelníkom letiska sa stal Michal HAVRIĽAK st., ktorý lietal v Aeroklube od 1962 roku a ako zodpovedný za lietanie vyžadoval od členov disciplínu, no a práve my sme boli tí, čo sme sa ju snažili dodržiavať, ale pravým opakom. Z jeho rozprávania vyberám následovné spomienky:

     „Začiatky môjho lietania na vetroňoch sú už iba spomienkou, no na prvý samostatný let si veľmi dobre pamätám. Bolo to 20.5 1956 na lietadle VT-109 OK-4091, keď som mal celkovo nalietaných 7 hodín a 11 minút, pri 42 štartoch na letisku v Sabinove. V roku 1967 som preletom z Kamenice do Prešova, na vetroni VT-125 OK-2712 splnil poslednú podmienku pre získanie výkonnostnej triedy „strieborné C". Za 2 hodiny a 5 minút som uletel vzdialenosť 54 km. Ak by som mal zhrnúť obdobie, počas ktorého som pôsobil vo funkcii náčelníka letiska, tak za zmienku stojí pripomenúť, že v roku 1986 sa konali na letisku v Kamenici nad Cirochou majstrovstvá Československa v leteckej akrobacii. Všetci plachtári sa v tomto období, zapojili do pomoci pri organizovaní úspešného priebehu samotných majstrovstiev, ktoré s prehľadom vyhral Peter JIRMUS na lietadle Z-50. V Aeroklube sme zrekonštruovali prevádzkovú budovu, vybudovali sme riadiacu vežu a vodovodnú prípojku. Nemalou mierou sme sa venovali aj úprave VPD a prístupových ciest do areálu letiska. V tej dobe sme mali výhodu, lebo na takýchto prácach sa podieľali veľké závody, čo pre nich takéto investície boli zanedbateľné čiastky. Ak by som chcel spomenúť všetky príhody, či zážitky trvalo by to veľmi dlho no nedá mi, aby som nespomenul aspoň zopár príbehov, ktoré sa odohrali počas môjho pôsobenia v letectve. Spomínam si na rôzne technické závady na leteckých motoroch, ale aj na lietadlách, ako pri aerovlekovom lete pilot nezvládol techniku pilotáže na vetroni KRAJÁNEK VT-24 OK-3043 a došlo k stretu so zemou a k úplnému poškodeniu vetroňa, na nočné zoskoky padákom, na moju päťhodinovku, či prvý 50km prelet, ako ma pri lietaní v termike na vetroni napadol dravý vták, ktorý si náletmi na vetroň chránil svoje teritórium, na štart za navijákom s transportným ostruhovým vozíkom, na let po okruhu s visiacim navijákovým lanom, na nebezpečné zblíženie sa počas prevleku vetroňa do Nitry s prúdovým lietadlom typu MIG, na lety s motorovým lietadlom počas prevlekov po Československu za mimoriadne zlého počasia, pristátia s vetroňom do terénu, ako ma zavesil počas aerovleku plachtár s ORLÍKOM VT-116, ako na letisku z technickej závady začal horieť Vrtuľník MI-1, na rôzne stretnutia, porady či služobné cesty s priateľmi od letectva, na havárie lietadiel, či nešťastia počas zoskokov s padákom, na rôzne parašutistické a letecké akcie ktoré sme usporiadali na letisku, no ale aj na krásne zážitky z lietania na letisku v Kamenici, na ktoré rád spomínam dodnes“.                                                                   Toľko zo slov bývalého náčelníka Aeroklubu


     V 1982 roku ako mladoženáč, som bol na kurze plachtárskych inštruktorov v Nitre, kde je určite dodnes vyšliapaný chodníček z leteckej školy hore na kopec, kde sme mávali paletové rozbory. V 1986 roku som splnil všetky podmienky pre získanie výkonnostnej triedy „strieborné C". V každej desaťročnici došlo v Kamenici k nejakej havárii lietadla. V 1982 roku pilot RUSINKO zaletel do závetria pri svahovom lietaní nedokázal preletieť na náveternú stranu svahu a pri točení zatáčky na malej rýchlosti spadol do vývrtky a dopadol do hustého dubového porastu. Vetroň BLANÍK L-13 OK-1707 bol úplne zrušený a pilot vyviazol bez zranenia. Činnosti v Aeroklube Kamenica sa v týchto rokoch najviac venovali noví piloti a to: Jiří BOŇKO, Gabriel VARGA, Miroslav GROMAN, Vladimír STANKOVIČ, Viliam MICHANČO a jeho sestra Agáta, Jozef KOCIOV, Jozef SOJČÁK, Ján POLAŠKO ml., Vladimír MATVEJ, Zdeno JANKO, Dušan KOLCUN a veľa ďalších, ktorí prispeli k rozvoju lietania na letisku v Kamenici nad Cirochou. V týchto rokoch si okúsili bezmotorové lietanie Kamenickí parašutisti Pavol PETRO, Ján SALATA a Anton ČURMA no žiaľ, výcvik neukončili. Koncom tejto desaťročnice Jozef ČAKLOŠ ako plachtársky pilot, neskôr inštruktor a na krátke obdobie aj náčelník letiska sa okrem lietania preslávil ako učeň kuchár, čo nám vyváral polievky, ktoré sa ...dali jesť. Raňajšie nástupy pred hangarovými vrátami mám pred očami dodnes, a to preto, lebo práve tam mi prischla funkcia navijakár. Až do obdobia, pokiaľ som sa nestal plachtárskym inštruktorom, som z navijáku HERCULESA II, III, a potom už aj IV nevystúpil. Spomínam, že v navijáku bola riadna ulievačka pred tlačením Blaníkov s pevnou ostruhou, no letné horúčavy teda riadne dali zabrať aj v tej plechovej strojovni. V tomto období sa o nás starala pilotka a neskôr bezmotorová inštruktorka Monika BAČIKOVÁ. Oxana KEPIČOVÁ plachtárska pilotka lietala pomenej, no v kancelárii presedela celé dni a pomáhala náčelníkovi udržiavať administratívu. Treba spomenúť aj haváriu Černobylskej elektrárne z apríla 1986 roku. Počas tohto víkendu sme lietali termické lety a čakali sme na prílet aerovleku 205-ky a Blaníka z Holešova. Moje deti sa hrali na letisku v tráve pred budovou a pamätám si, že bolo dosť sychravé frontálne počasie. Ako sa ukázalo neskôr zo správ, rádioaktívny mrak z Černobylskej jadrovej elektrárne, ktorá vybuchla 26. 4. 1986 sa dostal nad Bielorusko, Škandináviu, Poľsko, Ostravsko a pokračoval frontálnou oblačnosťou smerom na východ, na Slovensko. Humenné však tento spád v podobe dažďa nezasiahol.

     Začiatkom 90-tych rokov bol ako posledný plachtársky inštruktor v Kamenici vyškolený Michal HAVRIĽAK ml. Funkcie náčelníka začiatkom týchto rokov sa uchopili Ľudovít KOVARI a neskôr Milan KOZLOVSKÝ, plachtárski a motoroví piloti. Lietadlový park Aeroklubu rozšírili tri nové vetrone VSO-10 OK-3507 a OK-9613 a SUPER BLANÍK L-23 OM-0209, no hlavne dlho očakávaný motorizovaný vetroň typu WIVAT L-13 SW. Tieto roky patrili žiakom, neskôr pilotom, ktorí svojou prácou, nemalou mierou prispeli k rozvoju Aeroklubu. Na tomto rozvoji Aeroklubu majú nemalý podiel piloti: Bratia Róbert a Norbert BEHUN, Vladimír BELEJKANIČ, Marek PAPÁČ, Erik ČORNY, Radoslav DLUGOŠ, Jakub HORVÁTH, Tatiana GERBOCOVÁ, Erik FOFF, Patrícia FOFFOVÁ, Mirka ZAREMBOVÁ, Petra HARVANÍKOVÁ ale aj iní, ktorí z rôznych dôvodov, už nepokračovali v bezmotorovom lietaní. . Pilotka Gabika PERHÁČOVA lietala na vetroňoch, a potom sa venovala administratívnej stránke Aeroklubu. V tom období, navštevoval na kontrolných dňoch naše letisko, aj inšpektor bezmotorového lietania pán Juraj HULIAK z Očovej a hlavný inšpektor bezmotorového lietania Ivan LEDNÁR z Bratislavy. Práve v tomto období bol najsilnejší rozmach ekonomiky v Aeroklube. Pracovali sme na pridruženej výrobe Aeroklubu, ktorá mala sídlo priamo na letisku. Nemusím rozprávať, že každé letové počasie, sme vedeli využiť ako sa patrí. V tomto období som mával ročný nálet okolo 200 plachtárskych hodín, a to na naše pomery bolo neskutočne veľa. Každé zo spomenutých období, donieslo dobré i zlé chvíle, ale záver tohto desaťročia, bol najtrpkejším obdobím existencie Aeroklubu Kamenica, z dôvodu jeho úpadku a to zlým hospodárením vedenia. Už ako som spomínal, ekonomika Aeroklubu bola v najvyššom stupni rozmachu, no nezvládnutím sebaovládania sa v riadiacich pozíciách, neuznávaním názoru iných jednotlivcov, zúčastnených na procese letového hospodárstva, viedlo Aeroklub k úplnému krachu. V polovici tohto desaťročia v 1995 roku a v hospodársky najťažšom období, sa stal náčelníkom letiska Arnošt FOFF, čiže ja. Vtedy už ako plachtársky inštruktor a inšpektor som mal skúsenosti, ako sa má postupovať pri riadení prevádzky. V spolupráci so svojimi kolegami z Aeroklubu sme naštartovali jednu kapitolu, ktorá sa nazýva - lietanie je našou dominantou a nedáme si ju ničím a nikým narušiť. Záver tejto desaťročnice nie je smutným len zlou ekonomickou situáciou v klube, ale hlavne tým, že v tých rokoch chodievali na naše letisko na sústredenie piloti z Aeroklubu Križanov a v jeden letný deň sa stala prvá tragická nehoda v histórii lietania v Aeroklube Kamenica, pri ktorej zahynul mladý plachtársky pilot, otec dvoch detí, kolega a kamarát Jiří PROKOP, ktorý havaroval na vetroni typu ALPIN.

     Po roku 2000 sa bezmotorový odbor veľmi zúžil na pár jedincov, ktorým nebolo jedno, akým kurzom sa bude uberať táto odbornosť. Zlá ekonomická situácia v regióne nedovolila vzrast tejto odbornosti, no vďaka pár jedincom - pilotom sa aerovlekové štarty objavujú na oblohe nad mestom Humenné aj v súčasnosti. Svahové lietanie a termické lety sú najsilnejšou stránkou tejto odbornosti. V 2002 roku sa lietadlový park rozšíril o dva vetrone typu Blaník L-13 OM-9845 a OM-0300. Novú generáciu tohto desaťročia pilotov: Ivan DRBJAK s otcom Leonardom, Dávid MOLNÁR, Tibor SEGUL, Štefan ANDOGA a Miroslav MIŠANKO vyškolil skúsený inštruktor Štefan BUBENKO – čiže ŠANZY a sú pilotmi, ktorých sme vyškolili ako pilotov aerovlekovej osnovy a som presvedčený, že mali najjednoduchší výcvik v období lietania v Kamenici nad Cirochou a ktorý doporučujem lietať aj v nasledujúcom období. Nerád spomínam na smutné chvíle, ale nedá mi aby som nepripomenul tragickú letovú prevádzku z 2004 roku, kde v jedno augustové popoludnie plachtársky inštruktor Ján ĽUBIŠČÁK a Leonard DRBJAK dvaja perfektní bezmotoroví piloti, priatelia a kamaráti, odštartovali na domácky vyrobenom ultralajte a po návrate z priestorového letu im vysadil motor a pri pristávaní do terénu nezvládli situáciu a havarovali. Ťažkým zraneniam na mieste nehody podľahli. Tento let sa im stal osudným a nikdy už nepristáli na letisku v Kamenici, ktoré nadovšetko milovali. Veľmi ťažko sa mi spomína na tieto chvíle, no musím myslieť pozitívne, a preto stále vravím svojím kolegom z letiska, aby sme si brali ponaučenie z takýchto nepríjemných situácií a hlavne, aby sme poukazovali a mysleli na bezpečnosť pri lietaní a pripomínali sme novým, či starým pilotom, že ostražitosť a zodpovednosť pri lietaní je na prvom mieste. Musím pripomenúť, že sa nám v posledných rokoch úspešne darí spolupracovať s leteckými modelármi, ktorí začínali v minulosti, práve na Kamenickom letisku, a tak ako my piloti vetroňov, tak aj modelári radi spomínajú na krásne chvíle prežité v leteckom kolégiu.

Je skutočne pozoruhodné povenovať sa bezmotorovému lietaniu, no hlavne svahovému lietaniu v Kamenici nad Cirochou. Ten, kto vyskúšal lietanie na tomto svahu mi dá za pravdu, že pri severnom vetre, už o sile dvoch metrov nosí svah od začiatku, čiže od Brekova až po Sninský kameň. Tam je koniec svahu, no koniec ako taký, lebo skúsenejší pokračujú aj ďalej, až po KOLONICU. No mám za to, že v takom ťažkom teréne sa už neoplatí riskovať a zalietavať tak ďaleko. Veď posúďte sami, svah o dĺžke necelých dvadsať kilometrov, to teda nemá hociktorý Aeroklub len tak na dlani. Aerovlekový štart trvá približne päť minút, a potom si lietaš koľko vládzeš. Rekordom v Kamenici, je let na BLANÍKU L-13 v trvaní 9 hodín a tridsať minút. Je pravda, že spočiatku treba tomuto druhu lietania venovať veľkú pozornosť, lebo pre neskúsených, alebo menej skúsených plachtárov, ktorí nezažili úskalia závetria, to môže byť veľký problém. Áno, hovorím problém, lebo v tak kopcovitom, no hlavne zalesnenom teréne nechať sa zniesť, čiže sfúknuť do závetria, končí určite katastrofou. Veď už nejeden Šohaj, Orlík či Blaník, pristál na korunách hustých bukových stromov. Aj historici Aeroklubu pri večernom sedení stále spomenú, ako pilot Štefan VELKÝ zaletel do závetria počas lietania na Kamenickom svahu so Šohajom a bol nútený pristávať na stromy. Koruny hustého bukového porastu sa uzavreli a Šohaj tam odpočíva dodnes. Nepodarilo sa ho odtransportovať, z tak ťažkého terénu. Keď spomíname obdobie minulosti, tak všetci dobre vieme, že ekonomická situácia v predošlom období, umožňovala neobmedzené lietanie. A práve z tohto dôvodu, kamenickí piloti ročne odlietali stovky hodín a kilometrov, práve na tak chýrnom svahu. Veľa plachtárskych pilotov z Košíc, tu chodievalo počas letných prázdnin práve kvôli svahovému lietaniu. Veď lietať okolo priehrady Starina, Šírava či Domaša, okolo Morského oka, či ponad vyhasnutú sopku v pohorí Vihorlatu, sa nenaskytne hociktorému pilotovi na Slovensku. Aeroklub Kamenica nad Cirochou je známy tým, že väčším okruhom zaletíte ponad vodné nádrže, čo zanechá vo Vás nezabudnuteľné zážitky. Dnes, som v jednej funkcii ako náčelník letiska, inštruktor a inšpektor bezmotorového a motorového lietania, mechanik leteckej a pozemnej techniky, kuchár, správca letištnej plochy, budovy a hangáru. Z personálnej absencie členov, sa situácia na letisku po 50-tych rokoch od jeho založenia zúžila na jednu osobu, a to presne tak, ako pred 50-timi rokmi počas doby zakladania Aeroklubu mojim predchodcom. Túžba po lietaní a úsilie zachovania leteckej tradície v Humenskom regióne, mi dodáva dostatok energie na to, aby som s týmto náporom vydržal a veril, že aj ja sa dožijem obdobia, aké bolo pred desaťročiami, kedy sa na Kamenickom nebi objaví nespočetné množstvo lietadiel a letištná plocha sa bude hemžiť mládežou, chtivou po brázdení vzdušného priestoru. Verím, že situácia v tomto športe sa zlepší na celoštátnej úrovni a dúfam, že smerovanie našej krajiny bude pozitívne a v budúcnosti začne podporovať tento šport. Ak zhrniem roky, ktoré som strávil v Aeroklube Kamenica nad Cirochou, tak som presvedčený, že pohybom vo vzduchu a svojou účasťou v tom perfektnom kolektíve, ktorý žije na letisku v Kamenici nad Cirochou, mám nezabudnuteľné zážitky a s určitosťou si dovolím tvrdiť, že náš Aeroklub je jedným z najkrajšie situovaných Aeroklubov na Slovensku. Ja si myslím, že ten, kto raz okúsil krásu bezmotorového lietania, tak nikdy nezabudne na ten pocit a pôžitok z tohto krásneho športu. Ak zhrniem obdobie piatich desaťročí bezmotorového lietania v Aeroklube, tak na letisku v Kamenici sa vystriedalo nespočetné množstvo ľudí, ktorí chceli aspoň trochu okúsiť krásy tohto športu. Mnohí z nich sa tomuto športu venovali celý život, ale sú aj medzi nami takí členovia, ktorým sa lietanie stalo aj povolaním. Z vyprávania veteránov, či starších členov Aeroklubu, ale aj moje skúsenosti nasvedčujú tomu, že tento šport zanecháva v každom, kto ho len raz vyskúšal neopísateľné zážitky. Poslaním pilota a inštruktora na letisku, je vychovávať mládež zaujímajúcu sa o tento šport, odovzdávať jej skúsenosti z teórie, či z praktického lietania, učiť ju zodpovednej práci na letisku, no hlavne vychovávať ju tak, aby naši nástupcovia odovzdávali svoje skúsenosti ďalej svojím následníkom a len tak, sa tento šport zachová aj pre ostatné nasledujúce generácie. Na letisku vznikali nové priateľstvá, známosti, či skúsenosti, no hlavne po každom členovi tu zostal kus práce, ktorej výsledkom je rozvoj, budovanie a zveľaďovanie Aeroklubu v Kamenici nad Cirochou.

     Som čerstvým držiteľom zlatej medaily a diplomu za zásluhy a rozvoj leteckých športov a činností na Slovensku, udelenej v LAUSANNE. Udelil mi ju prezident Medzinárodnej leteckej federácie p. Pierre PORTMANN a táto medaila je z najvyšších možných dosiahnuteľných vyznamenaní v športovom letectve. Takéto ocenenia si zaslúžia viacerí, no nie každému sa podarí dokončiť začaté dielo. Obdobné ocenenie by som aj ja dal tým, ktorí pomáhajú udržať tento druh športu v Kamenickom Aeroklube. Medzi tých, ktorý sa nemalou mierou podieľajú na zdarnom chode Aeroklubu patria aj: Peter DANKO, Radoslav DLUGOŠ, Michal HRICINDA, Emil HANČÁK, Michal HAVRIĽAK, Tibor SEGUL. Každý kto pomáha v Aeroklube, patrí mu úprimné poďakovanie za túto snahu a ja tým všetkým leteckým nadšencom prajem, aby v nich aj naďalej pretrval elán k tomuto športu a aby sme sa v zdraví stretávali na letisku a verím, že aj oni a ja sa dožijeme doby, kedy lietanie nebude športom upadajúcim do zabudnutia, a že raz príde čas, kedy nad Kamenickou a Humenskou oblohou ožijú lietajúce stroje a my budeme hrdí na to, že je to trochu aj naša zásluha.

     Chcel by som sa poďakovať svojim predchodcom, za ich úsilie pri rozvoji letiska a jeho činnosti, mojím učiteľom lietania, prezidentovi SNA, mojej rodine, mojej manželke za trpezlivosť pri výkone môjho koníčka, mojím rodičom za výchovu, lásku a možnosť vstupu do Aeroklubu Kamenica nad Cirochou. Tí, leteckí nadšenci, ktorí z akéhokoľvek dôvodu nemali tú možnosť dožiť sa súčasnosti, nemali možnosť vyskúšať si a okúsiť pokrok v modernej leteckej technike, nech vedia, že ich letecká prítomnosť je stále medzi nami. Všetkým tým, ktorí sa podieľali na výstavbe, rozvoji a výchove pilotov, či parašutistov na letisku v Kamenici nad Cirochou, patrí im úprimné poďakovanie a ja im sľubujem, že pohľadom smerom k vzdušnému oceánu budem hľadať ich hviezdu, na ktorej sa nesie znak obetavej práce v Aeroklube. Česť ich pamiatke!

„ Lietanie je krásne a nech mi v ňom pomáha môj anjel strážny.“

                                                                                                               Arnošt FOFF – náčelník letiska


lietame
Predpoved pocasia :: www.meteo.sk
znak Camo mini
znak Kamenica mini