Pan Gavron,
dakujem Vam za clanok o modelaroch v Humennom. Som dojaty, z toho, ze som si mohol precitat aspon jednu vetu z modelarskej historie v Humennom, ktorej som bol sucasnikom. Nebola uplne presna, ale to vobec nevadi, lebo ma to o to viac provokuje, aby som sa pridal do diskusie a veci upresnil a to z vdaky a ucty tym, ktori mohli za to, ze som ja a so mnou aj mnohi dalsi moji rovesnicii v Humennom, dostali sancu, v polovici sesdesiatych rokov, stat sa leteckymi modelarmi.
Nutkanie postavit si lietajuce lietadlo (myslene samozrejme letecky model) ma sprevadzalo od narodenia. V mojej snahe sa mi snazil pomoct aj moj otec, ked mi z 5mm nabytkarskej preglejky urobil model lietadla, konturmi pripominajuce slavnu "Dakotu" (= Douglas DC-3), ale jednomotorovu, takze to mohol skor byt Ju - 52, ale bez motorov na kridlach. Model, s takymto poctivym profilom kridla "rovna doska", alebo presnejsie "rovna 5mm rovna preglejka" a s rozpatim necely meter, samozrejme nemohol lietat a to tym menej, ze jeho "motorom" boli tri, alebo styri, namornickym uzlom spojene a asi centimeter siroke gumy odstrihunte zo starej motocyklovej "duse". Na jedno natocenie sa moje lietadlo prudko rozbehlo, dokonca, ale to iba niekedy, chvost zdvihlo, ale nikdy nevzlietlo. Nuz tak som sa dovtipil, ze to budu asi kolieska (boli pouzite z nejakej starej hracky), ktore brania vzletu mojho lietadla. A tak som zacal venovat mimoriadnu pozornost roznym olejom a mazadlam, ktore mali sposobit, aby kolieska podvozku kladli co najmensi odpor a moje lietadlo mohlo vzlietnut. Napriek vsekym snaham sa mi to nikdy nepodarilo... Bolo to v roku 1960 a ja som mal osem rokov...
Nasledujuce roky ma iba utvrdzovali v tom, ze moj otec, dovtedy v mojom zivote absolutna autorita na vsetko, lietadlam skatka nerozumie. Nastastie som mal dobreho kamarata a spoluziaka zaroven, Stevka Sedlara, ktory trpel rovnakou modelarskou "podvizivou", ale mal to stastie, ze mal starsieho brata Andora, ktory uz modelarcil. Rad by som veril tomu, ze patril do modelarskej skupiny, ktoru viedol pan Bruno Andrs, v polovici padasiatych rokov. (Dalo by sa to overit, Stevko Sedlar, majster z Chemlonu, stale zije v Humennom, aj ked je uz viac turista, ako letecky modelar). Takze, od roku 1960 do roku 1965, bolo u mna velmi intenzivne, ale iba platonicke modelracenie. Skratka vela krasnych snov, ale nic realizovane. Nerealizovane preto, ze som nevedel ako na to...
No a asi v roku 1961 sa kdesi vysoko rozhodlo, ze v humenskom Chemku sa bude vyrabat umely hodvab a aby sa vyroba cim skor rozbehla, ktosi, kdesi rozhodol, ze to tam pridu rozbehnut odbornici, ktori to vedia robit. A ti odbornici boli v zavode Slovhodvab Senica a medzi nimi bol aj Ing. Stefan Balaz. Do Humenneho prisiel na "rok, alebo dva", nez sa rozbehne vyroba. Vyroba sa rozbehla a pan Balaz zostal. Bol do morku kosti letecky modelar a to bolo nase pozehnanie. Po case, ked sa v Humennom rozkukal, pocitil "abstaka" z nemodelarcenia a tak zalozil leteckomodelarsky kruzok. Bolo to na jesen v roku 1965 a ja som bol na uvodnej schodzke...
Ak to niekoho zaujima, napiste, budem pokracovat.
No a tak.
J. Sabo
P.S. Pozdravujem Arpiho Csontosa, ak sa na mna este pamata. | |
